Lesk a bieda záverečných prác
autor: Rudolf Marec - daňový poradca
Chvalabohu otravná aféra rigorozkagate už odznela, ale karavána by nemala ísť pokojne ďalej ignorujúc varovný štekot. Aféra vyplavila realitu, ktorá je zrejme súčasťou systému vysokého školstva už dávno a nemusí ísť len o kompiláciu záverečných prác, či plagiátorstvo.
Na kvalitu záverečných prác na všetkých stupňoch vysokoškolského štúdia má vplyv mnoho faktorov, ale rozhodujúce sú schopnosti a pripravenosť študentov, kvalita pedagógov a konzultantov a samozrejme aj nastavenie systému v ktorom sa záverečné práce tvoria. Na stránkach fakúlt nájdete presné kritéria, požiadavky a pokyny na ich vypracovanie, no ukazuje sa, že len to niekedy nestačí.
Je všeobecne známe, že systém vyučovania a hodnotenia na všetkých stupňoch škôl bol a žiaľ, ešte stále je, založený hlavne na memorovaní a reprodukovaní veľkého množstva informácii a poznatkov. A to všetko aj v čase prakticky neobmedzených možnosti prístupu k informáciám. Nie je to možné samozrejme zovšeobecňovať na všetky odbory a disciplíny, ale v praxi často vidíme výsledky a dopady tejto záťaže. Sú žiaci a študenti dostatočne a správne pripravovaní a pripravení použiť získané vedomosti, narábať s nimi a na samostatné, tvorivé a zmysluplné zvládnutie záverečných prác, či na nástup do praxe?
Pri oponentskom hodnotení a obhajobách týchto prác je vidieť, že mnohé práce sú priam dokonalé po formálnej, grafickej, či vizuálnej stránke, avšak s obsahom a vlastným vkladom autora to už je o čosi horšie a chudobnejšie. Mnohé sú samozrejme aj vynikajúce a prínosné. Príčin je prirodzene viacero a často sú aj pertraktované, ale akosi sa stále nevieme rozhodnúť a poučiť od krajín s vyspelejším školstvom, kde je kladený oveľa väčší dôraz na čo najefektívnejšie využívanie vedomosti a výsledný produkt – absolventa, ako na ich kvantitu.
Na hodnotenie stavu a účinné riešenia sú oveľa povolanejší, pohľad z praxe však býva často reálnejší a objektívnejší. Spomínam si v tejto súvislosti na rozpačité reakcie členov štátnicovej komisie na moju pripomienku, že pri skúšaní na druhom stupni vysokoškolského štúdia by sa už nemalo vyžadovať len reprodukovanie získaných vedomosti, ale už aj niečo viac, ako je trebárs schopnosť absolventa samostatne narábať s poznatkami a vedomosťami a v súvislostiach.
Konzultant diplomovej práce na SVÚE SP (Státní výzkumný ústav ekonomiky ve spotřebním průmyslu) v Prahe mi dal už vtedy lekciu, keď som prišiel nadšený na konzultáciu s „hotovou prácou“ obsahujúcou hromadu výpočtov a niekoľko výsledných prognostických modelov. „No a čo ďalej, kde je to Vaše, ktorý model je z Vášho pohľadu v daných podmienkach najvhodnejší, ktorý najviac rizikový a prečo?!“ Nekompromisne ma schladil a usmernil známy odborník a garant projektu pre vtedajšie Federální ministerstvo financí ČSSR.
Ak sa majú veci pohnúť pozitívnym smerom, viac od formy k obsahu, zdravému rozumu a realite, nepomôžu kozmetické úpravy, ani riešenia pre riešenia, treba predovšetkým zosúladiť protichodné trendy rozbehnutej mašinérie – veľkosť siete a kapacít vysokých škôl a na druhej strane neustály pokles počtu potenciálnych a spôsobilých študentov. Tu niekde treba rozhodne začať, aj keď to bude v našich podmienkach zložité a ťažké.
