Zda(ne)nie klame
Sme už zvyknutí na to, že každý náznak, každá debata o znížení daní a odvodov vyvoláva veľké diskusie, obavy, ba priam až paniku. A či už sú to obavy o fungovanie štátu a financovanie jeho služieb až po obavy jednotlivcov a celých skupín o svoj daný štandard a záujmy. Tradične sa pridružujú aj emócie proti podnikateľom a ich praktikám , pretože reč je o priamych, hlavne firemných daniach. Akosi sa zabúda pritom na to, že práve tieto dane a odvody aj od zamestnancov zabezpečujú v rozhodujúcej miere fungovanie a financovanie štátu. Takéto zjednodušené a zovšeobecňujúce prístupy a úvahy sú škodlivé, deformujú a komplikujú rozhodovanie.
Stále platí, že pokiaľ dajú do kasičky desiati po 20 eur je to viac, ako keď dajú do nej piati po 35 eur a stavanie na istotu “čím vyššie dane, tým vyššie príjmy štátu“ je v dnešnej dobe naivné, hlavne z dlhodobého hľadiska. Sadzba firemných daní v Spojených štátoch je až 35 %, čo je jedna z najvyšších sadzieb na svete, pričom v tomto roku sa očakáva ich podiel na celkových daňových príjmoch len 11 %. To znamená, že výber tejto dane tvorí len zhruba desatinu celkových daňových príjmov, takmer 90 % tvoria ostatné dane, hlavne od ľudí. Je to alarmujúce a podobne je to vo viacerých krajinách sveta.
V susednej Kanade je napríklad sadzba firemných daní len 15 % a tento podiel je zhruba rovnaký, u nás tvoria príjmy z firemných daní zhruba štvrtinu z celkových daňových príjmov.
Povedzme si otvorene, ktorá firma kdekoľvek na svete s radosťou odvedie štátu viac ako tretinu zo svojho zisku ? Daňové úniky a daňové raje existujú aj vďaka tomuto vysokému zdaneniu a dôsledkom je potom nespravodlivé rozloženie daňového bremena, lebo však dane niekde vybrať treba. Zotrvávanie, či už pod tlakom politických, hospodárskych alebo sociálnych vplyvov v zabehanom kruhu pohodlnosti a opatrnosti, nevyhnutné zásadné riešenia len odďaľuje a komplikuje. Daňové bremeno tak naďalej znášajú a výpadky kompenzujú bežní pracujúci ľudia a podnikatelia.
Nedávno schválila Snemovňa reprezentantov amerického Kongresu rozsiahlu daňovú reformu (sadzba firemnej dane sa navrhuje vo výške 20 %), hoci názory politikov a odborníkov sa rôznia. Ide rozhodne o odvážny a potrebný projekt bez ohľadu na politické okolnosti a osobu prezidenta Spojených štátov, tu musí ísť prípadný populistický aspekt znižovania daní naozaj bokom. V prípade komplexného riešenia v kombinácii s inými opatreniami nie je dôvod spochybňovať zníženie daňového zaťaženia ako cestu k zvýšeniu ekonomického rastu , k rastu produktivity práce, miezd, zamestnanosti, repatriácii firiem a ziskov, obmedzeniu daňových únikov. Určite je to aj cesta k obmedzovaniu daňového pytliactva niektorých jurisdikcii. Spoliehať sa v tomto prípade na uvedomelosť, lokálpatriotizmus, a všetko to, čo nie je v učebniciach ekonómie, sa už v dnešnej dobe nedá. Stále sa hriešne podceňujú reakcie a účelové správanie všetkých zúčastnených subjektov naprieč celou štruktúrou ekonomiky v tieni sofistikovaných ekonomických modelov a teórii. Tu sú nesmierne rezervy, hlavne v prípade takej ekonomickej mocnosti.
Stav americkej ekonomiky má dosah prakticky na celý svet a úspešné zvládnutie daňovej reformy a reštrukturalizácie hospodárstva môže byť príkladom a inšpiráciou aj pre ostatné krajiny, pretože v podobnej situácii sa nachádza veľa krajín. Pokiaľ tlak na zmenu stavu a iniciatíva vyjde od najsilnejšej ekonomiky sveta, globálny úspech môže byť oveľa reálnejší. Dôkaz, „že sa to dá“ môže byť motiváciou na nevyhnutné riešenia pri odstraňovaní daňovej nespravodlivosti všade.
Rudolf Marec, daňový poradca
